Písal sa rok 1998, keď som bol ako vojak na vojne Armádnom športovom klube Dukla Olomouc. Venoval som sa boxu. V tom čase som už bol ženatý a narodila sa nám dcéra Veronika. V Olomouci som dostal pridelenú ubytovňu, kde sme bývali, pričom sme tam nemali žiadnu rodinu, príbuzných. V športe sa mi darilo a ako sa povie po ľudský, po zápasoch, ktoré sme väčšinou vyhrávali, nás ľudia nosili na rukách. Boli sme uznávaní a sláva nás vynášala do výšav. Práve v tom roku sme šli zo športového klubu na zimné sústredenie do strediska Bedřichov, kde ma pri zjazde na lyžiach dolu svahom poriadne prefúklo a keď som sa na druhé ráno prebudil, zistil som, že mám celkom nehybnú pravú časť tváre. Vedúci oddielu ma ihneď vzali do nemocnice, kde som mal diagnostikovanú Belovu obrnu pravej polovice tváre. Pravá časť tváre bola nehybná, všetky svaly viseli, bol to hrozný pocit. Bol som hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici v Olomouci. Nikto z kolegov športovcov, ani z funkcionárov, ani s tých, ktorých som poznal, ku mne neprišli ma pozrieť. Ležal som na izbe medzi mnohými mužmi, ktorí trpeli takou istou chorobou. Keď som sa dozvedel, že oni sú tam už dlhšie a že ich zdravotný stav sa nejako zjavne nelepší, vtedy sa celý môj svet zrútil. Moje plány, predstavy o budúcnosti zrazu boli nereálne, nezmyselné, nedosiahnuteľné. Skrátka chuť do života sa mi s istotou začala vytrácať. Uvažoval som čo teraz urobím, mám po kariére, stratím prácu, kto sa postará o manželku, dieťa, ako to bude ďalej so mnou ... Ako som tak ležal na posteli v izbe, dostal som také vnuknutie „ Ak mi uveríš, Ja ťa môžem uzdraviť“. Podľa tohto vnuknutia mi skrsla nádej na moje uzdravenie. Poprosil som manželku Májku, aby mi doniesla malé zrkadielko a začal som precvičovať ochabnuté svalstvo na tvári, spolu s úprimnejšou modlitbou k Ježišovi o moje uzdravenie. Asi po týždni môjho úsilia som však nevidel žiadnu zmenu k lepšiemu. V mysli mi však stále zneli slova „ Ak mi uveríš, Ja ťa môžem uzdraviť“. Ja som tomu slovu, že ma Ježiš môže uzdraviť, uveril. Tak som teda v pokore trpezlivo pokračoval v modlitbe za uzdravenie a cvičil som po celé dni. O niekoľko dni som zbadal prvé známky zlepšenia, svalstvo sa pohlo. No a o pár dni mi môj zdravotný stav sa zlepšil natoľko, že som bol prepustený do domáceho liečenia. Ježiš ma uzdravil z tejto choroby úplne a ja som mu ďakoval za dar uzdravenia. Odovzdal som Ježišovi celý svoj život a pokračoval som v modlitbách, tak ako som bol naučený, pričom do kostola som v Olomouci ešte nechodil. Nato sme sa r. 1989 presťahovali naspäť do Vranova n/T. Tu som odovzdal svoju športovú kariéru Ježišovi a skončil som s aktívnou športovou činnosťou. Nakoľko som mal v srdci túžbu poznať lepšie Pána, nastúpil som spolu s Májkou na cestu za Pánom skrze Neokatechumenátne spoločenstvo, do ktorého sme chodili asi 5 rokov. Keď sa dostavoval kostol vo Vranove n/Topľou farnosť Juh, bola výzva kňazov pre veriacich, aby prispeli čo môžu na zhotovenie zvonov do veže kostola. Všetky svoje medaily, ktoré som počas kariéry boxu získal a nebolo ich málo, som bez váhania vzal poodstrihoval z nich stužky a všetky som ich dal ako príspevok na výrobu zvonov. Potom nás Ježiš povolal, aby sme šli za ním ďalej. Najprv som si hovoril, ako ďalej, veď Pane idem za tebou a Pán mi ukázal Koinoniu Ján Krstiteľ. Môj život sa zmenil úplne, nezmizli z neho skúšky, situácie, keď človek nevie ako ďalej. Ale nie som už na to sám a viem na koho sa mám obrátiť a kto mi pomôže. Ježiš je vždy so mnou a pomáha mi a každý deň koná v mojom živote. Celý svoj život ho chcem chváliť a ďakovať mu za všetko, čo pre mňa urobil a robí. Ak to urobil Ježiš mne môže to urobiť aj v živote každého jedného z vás.