Koinonia Ján Krstiteľ, Prešov
Katolícke spoločenstvo pre novú evanjelizáciu

Svedectvá





Uzdravenie zo strachu Rada by som sa s Vami podelila o skúsenosť, ako mocne pôsobil Boh v mojom živote počas pobytu v tábore mladých. Svoj život som Ježišovi odovzdala na kurze Filip 13.6.2009, vtedy som prvýkrát zažila Jeho silný dotyk a rozhodla som sa Ho nasledovať, a to vstupom do Koinonie v októbri toho istého roka.

Odvtedy Ježiš vybojoval pre mňa mnoho víťazstiev a uzdravil aj veľa vnútorných rán.

Napriek tomu, že ma postupne vyslobodzuje z mojích pút, cítila som, že si so sebou nosím, na svojich pleciach, akoby neviditeľný ruksak zranení, pádov, sklamaní, či komplexov, ktoré ma obmedzujú v bežnom živote, ale aj v tom duchovnom.
Počas rôznych dynamík som mohla nanovo zažiť, že ma Boh miluje (hoci som o tom počula už veľa krát, teraz to bolo iné). Zrazu som sa mohla o Neho oprieť a odpočívať v Jeho prítomnosti bez toho, aby som mu musela "pomáhať".
Oslobodenie prišlo, keď sme stáli vonku pri vode s papiermi v ruke, ktoré sme priviazali o kameň a zahodili do vody, s rozhodnutím vyhodiť von zo svojho života všetko, čo nás zotročuje a bráni v kráčaní a prežívaní života v hojnosti. Táto dynamika mala pre mňa hlboký význam, pretože vtedy som sa rozhodla zahodiť aj ten svoj neviditeľný ruksak a nežiť viac ako otrok.
Táto skúsenosť mi dala silu a odvahu vykročiť vpred, čeliť tak novým výzvam, ktoré postupne prichádzali. Prvá veľká výzva postaviť sa strachu prišla s paintballom, čo bola pre mňa nová skúsenosť a zároveň uvedomenie si, že človek aj v bežnom živote bojuje a nevie odkiaľ zaútoči nepriateľ, preto potrebuje byť na boj pripravený, mať stratégiu a cieľ. Ale čo je podstatné, že ak človek padne, vždy môže vstať a ísť dopredu, a teda nestratiť víziu cieľa.
Najväčšia skúška pre mňa bola, keď sme prišli na mólo, kde už na nás čakali pripravené člny a kajaky. Vtedy som sa konfrontovala s dvoma slabosťami.
Ako najmladšie dieťa som vyrástala s tým, že vždy niekto rozhodol za mňa, že veci poriešil, vydlaždil mi cestu, vybojoval, nepýtal sa na môj názor, ten nebol dôležitý. A tak som si ani v dospelosti na mnoho veci názor nevedela vytvoriť, a ak áno, tak som ho nevedela presadiť. Alebo naopak, niektoré rozhodnutia som si presadila, ale časom sa ukázalo, že nie vždy boli správne a ich následky mali katastrofálny dopad na môj ďalší život. To ma potom doviedlo k tomu, že som sa postupne začala do seba uzatvárať čoraz viac a stávala sa viac a viac závisla od iných. Bez toho, aby som si to uvedomovala, podvedome som tento život žila ešte donedávna, uzavretá vo svojej škatuli a nevedela sa z nej dostať von.
Ani neviem ako, už som mala na sebe záchrannú vestu a zrazu som zistila, že so mnou v skupine nebola osoba, na ktorú som spoliehala, že teda, ked už to musí byť, tak viem, že s ňou to zvládnem. Medzitým sa člny rozobrali a na brehu zostali posledné 3 kajaky.
Vravím si, sama do nestabilného kajaku, hmmm…
Pán bol však úžasný a dal mi takú milosť do srdca, že som ani veľmi neodporovala. Sadla som do loďky a vydala sa na svoju prvú životnú plavbu, čeliac svojim najväčším strachom. Prijala som do svojho života novú víziu, ktorou sa riadil Júda Machabejský: "Boh je moje víťazstvo". A dnes svedčím, ze s Jeho pomocou som sa dokázala vzoprieť schémam vo svojej hlave a výjsť z tohto otroctva.
Ježiš uzdravil moju hlbokú ranu a vyslobodil ma. Môžem sa pustiť istôt, ktoré som si zakladala na ľuďoch a mojou jedinou istotou je ON a s ním prekonám všetko. :-) V tom kajaku som preplávala niekoľko krát celé jazero a na breh som vystúpila ako nový človek. Už nezvádzam vnútorné boje, že kto rozhodne za mňa, kto za mňa urobí, kto ma povedie…
Rešpekt pred vodou mám i dnes, ale rovnako viem, že nebojujem sama. A že všetky boje už za mňa Ježiš vybojoval a dáva mi do ruky silné zbrane, aby som mohla žiť víťazný život. Víťazný život v hojnosti..
A teda, čo urobil Ježiš pre mňa, urobí aj pre Vás! Zuzana



Písal sa rok 1998, keď som bol ako vojak na vojne Armádnom športovom klube Dukla Olomouc. Venoval som sa boxu. V tom čase som už bol ženatý a narodila sa nám dcéra Veronika. V Olomouci som dostal pridelenú ubytovňu, kde sme bývali, pričom sme tam nemali žiadnu rodinu, príbuzných. V športe sa mi darilo a ako sa povie po ľudský, po zápasoch, ktoré sme väčšinou vyhrávali, nás ľudia nosili na rukách. Boli sme uznávaní a sláva nás vynášala do výšav. Práve v tom roku sme šli zo športového klubu na zimné sústredenie do strediska Bedřichov, kde ma pri zjazde na lyžiach dolu svahom poriadne prefúklo a keď som sa na druhé ráno prebudil, zistil som, že mám celkom nehybnú pravú časť tváre. Vedúci oddielu ma ihneď vzali do nemocnice, kde som mal diagnostikovanú Belovu obrnu pravej polovice tváre. Pravá časť tváre bola nehybná, všetky svaly viseli, bol to hrozný pocit. Bol som hospitalizovaný vo Vojenskej nemocnici v Olomouci. Nikto z kolegov športovcov, ani z funkcionárov, ani s tých, ktorých som poznal, ku mne neprišli ma pozrieť. Ležal som na izbe medzi mnohými mužmi, ktorí trpeli takou istou chorobou. Keď som sa dozvedel, že oni sú tam už dlhšie a že ich zdravotný stav sa nejako zjavne nelepší, vtedy sa celý môj svet zrútil. Moje plány, predstavy o budúcnosti zrazu boli nereálne, nezmyselné, nedosiahnuteľné. Skrátka chuť do života sa mi s istotou začala vytrácať. Uvažoval som čo teraz urobím, mám po kariére, stratím prácu, kto sa postará o manželku, dieťa, ako to bude ďalej so mnou ... Ako som tak ležal na posteli v izbe, dostal som také vnuknutie „ Ak mi uveríš, Ja ťa môžem uzdraviť“. Podľa tohto vnuknutia mi skrsla nádej na moje uzdravenie. Poprosil som manželku Májku, aby mi doniesla malé zrkadielko a začal som precvičovať ochabnuté svalstvo na tvári, spolu s úprimnejšou modlitbou k Ježišovi o moje uzdravenie. Asi po týždni môjho úsilia som však nevidel žiadnu zmenu k lepšiemu. V mysli mi však stále zneli slova „ Ak mi uveríš, Ja ťa môžem uzdraviť“. Ja som tomu slovu, že ma Ježiš môže uzdraviť, uveril. Tak som teda v pokore trpezlivo pokračoval v modlitbe za uzdravenie a cvičil som po celé dni. O niekoľko dni som zbadal prvé známky zlepšenia, svalstvo sa pohlo. No a o pár dni mi môj zdravotný stav sa zlepšil natoľko, že som bol prepustený do domáceho liečenia. Ježiš ma uzdravil z tejto choroby úplne a ja som mu ďakoval za dar uzdravenia. Odovzdal som Ježišovi celý svoj život a pokračoval som v modlitbách, tak ako som bol naučený, pričom do kostola som v Olomouci ešte nechodil. Nato sme sa r. 1989 presťahovali naspäť do Vranova n/T. Tu som odovzdal svoju športovú kariéru Ježišovi a skončil som s aktívnou športovou činnosťou. Nakoľko som mal v srdci túžbu poznať lepšie Pána, nastúpil som spolu s Májkou na cestu za Pánom skrze Neokatechumenátne spoločenstvo, do ktorého sme chodili asi 5 rokov. Keď sa dostavoval kostol vo Vranove n/Topľou farnosť Juh, bola výzva kňazov pre veriacich, aby prispeli čo môžu na zhotovenie zvonov do veže kostola. Všetky svoje medaily, ktoré som počas kariéry boxu získal a nebolo ich málo, som bez váhania vzal poodstrihoval z nich stužky a všetky som ich dal ako príspevok na výrobu zvonov. Potom nás Ježiš povolal, aby sme šli za ním ďalej. Najprv som si hovoril, ako ďalej, veď Pane idem za tebou a Pán mi ukázal Koinoniu Ján Krstiteľ. Môj život sa zmenil úplne, nezmizli z neho skúšky, situácie, keď človek nevie ako ďalej. Ale nie som už na to sám a viem na koho sa mám obrátiť a kto mi pomôže. Ježiš je vždy so mnou a pomáha mi a každý deň koná v mojom živote. Celý svoj život ho chcem chváliť a ďakovať mu za všetko, čo pre mňa urobil a robí. Ak to urobil Ježiš mne môže to urobiť aj v živote každého jedného z vás. Štefan



Ježiša som spoznal v čase štúdií. Môj život zrazu prestal byť všedný a vzplanul ako oheň. Cítil som silnú potrebu hovoriť o tom svojim blízkym a priateľom. Zistil som však, že mnohí tomu čo žijem nerozumejú. Tú radosť, plnosť a lásku, som si nemohol nechať len pre seba. Chcel som ju vykričať do celého sveta.
Začal som hľadať ľudí, s podobnou skúsenosťou. Ježiš ma v tom nenechal samého.
Previedol ma cez modlitebnú skupinku, do spoločenstva Obnovy. Cítil som potrebu trvalého vzťahu spolu s tými, ktorí zmýšľajú a žijú rovnako ako ja. Ježiš mojej túžbe rozumel a ponúkol mi komunitu Ján Krstiteľ. Na moje „áno“ odpovedal svojím požehnaním.
Život v komunite sa pre mňa stal mne vlastným. Našiel som bratov a sestry, s ktorými sa môžem nielen zdieľať, ale aj formovať, učiť, pomáhať si a slúžiť jeden druhému. V ich službe, priateľstve a rade nanovo stretávam práve toho Ježiša, ktorého som spoznal kedysi dávno.
Jeho blízkosť zmenila aj moju vlastnú rodinu.
Vzťah s mojou manželkou sa prehĺbil a naše štyri deti stretli živého Krista a vytvorili si s ním svoj osobný vzťah, ktorý si rovnako ako ja, nechcú nechať len pre seba.
Dnes už nežijeme len z pocitov, ale snažíme sa žiť v rodine, v práci, v bežnom živote Boží plán v nás. Nebojíme sa prijímať rozhodnutia, nadväzovať vzťahy, slúžiť a pomáhať, lebo vieme, že na to niesme sami, ale stále máme okolo seba bratov a sestry, s ktorými sa môžeme modliť a plniť Božiu vôľu.
Teraz už naozaj slobodne kričím, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a je živý tu medzi nami. Peter



Volám sa Katarína. Pochádzam z veriacej katolíckej rodiny. Vydala som sa veľmi mladá, mám štyri dospelé deti a šesť vnúčat, siedme je na ceste. Skoro štyridsať rokov som žila bez Boha. Môj život matky – podnikateľky, bol hektický, chaotický a vždy som mala na mysli iba moje deti, aby mali všetko, hlavne vzdelanie. Pomaly som prevzala takmer celú zodpovednosť za rodinu iba na seba. Všetko som robila: „Ja to musím dokázať“. Chyba, sami bez Boha nedokážeme absolútne nič.
Manželské a rodinné vzťahy sa postupne narúšali, prišli depresie, závislosť na alkohole, všetky možné choroby, nepokoj, strach, nechuť žiť, bola som až na samom dne mojej existencie. Moje podnikanie skrachovalo, narástali dlhy, závislosť sa stupňovala, až som sa našla v nemocnici na psychiatrii.
Pomaly a nenápadne mi Pán posielal veľa dobrých, veriacich ľudí, a v tom je náš Boh úžasný. Tak som stretla aj moje sestry zo spoločenstva KJK, ktoré ma pozvali do Domu modlitby - Halleluja v Sabinove. Tam som zažila dotyk so živým Ježišom. Pán zmenil môj život o 180 stupňov. Po krátkom čase som vstúpila do KJK a urobila som sľuby na jeden rok. Každý deň sa modlím so Svätým písmom a vnímam Ježišovu prítomnosť, že je pri mne stále a nekonečne ma miluje. Môj život s Ježišom je úžasný, radostný, v srdci nepociťujem nepokoj a strach. Začala som sa mať rada a vážiť si samú seba. Pán ma postupne lieči zo zranení v mojom srdci, moje choroby sa zmierňujú a ja zažívam každý deň, že som Božie kráľovské milované dieťa. To, čo urobil Boh mne, môže urobiť aj Tebe.



Volám sa Peter a chcel by som vydať svedectvo o dávaní desiatkov a obiet. V roku 2004 som začal podnikať a celkom sa mi darilo. Nepoznal som Koinoniu, ani čo sú to desiatky, prípadne obety. K týmto veciam som sa staval tak, ako mnohí ľudia v mojom okolí. Moja obeta bola niečo “trochu” do zvončeka a to bolo všetko.
Prišla však kríza a podnikanie sa mi začalo úplne rúcať. Nevyplatené faktúry, málo peňazí vo firme. Nemal som vôbec peniaze na vyplatenie výplat pre zamestnancov, bol som úplne na dne. V roku 2011 som spoznal Koinoniu Ján Krstiteľ a zároveň som sa prvýkrát stretol s pojmom desiatok alebo obeta. Nechápal som to a zo začiatku ani nerešpektoval. Po vstupe do Koinonie som sa rozhodol dávať desiatky, pravidelne. Bohu som povedal: “Ak Ty to tak chceš, dobre, ja to dodržím, ale prosím, požehnaj ma skrze tento môj desiatok”. Požehnanie prišlo hneď v ten mesiac. Problémy vo firmách, s ktorými spolupracujeme, sa začali riešiť, akoby samé. Začala pribúdať nielen pohoda v podnikaní, ale aj peniaze. Zrazu som sa pýtal, kde som bol, že som to nedodržiaval už skôr. Dnes vidím, každý mesiac, akoby zázrak a peňazí je pri tom istom obrate 2x viac! Nechápem, ako to rastie, ale viem, že toto môže robiť len Ježiš!



Chodím občas do Ľutinskej Baziliky na chvály a prosby. Chcem prispieť svojim svedectvom - skúsenosťou s Bohom. Do baziliky ma pozvala mama, je tam veľmi cítiť prítomnosť Ducha Svätého. Ja som tam bol chváliť Pána a prosiť o duchovné a telesné uzdravenie, tiež o prácu, čo netrvalo dlho a z milosti som dostal aj jedno aj druhe. To s tým "dajte a bude vám dané" funguje aj mimo baziliky. Ja Ti chcem poďakovať Pane Ježišu za všetky Tvoje dobrodenia a vyznať, že si môj Boh a Spasiteľ, súčasne chcem povzbudiť aj ostatných aby sa posilňovali vo viere a zakúšali milosť Božiu. Slavomír



Na kurz Pavol som išiel s tým že si oddýchnem, ale ešte doma som na radu mojej Márie vybral z batožiny rozčítanú knihu. A hneď po príchode na kurz som zistil že som urobil dobre , lebo kurz bol veľmi intenzívny. Postupne sme sa zoznamovali z pojmami kreativita, kerygma a spoločenstvo. Ako je zvykom na našich kurzoch tak sme boli rozdelený do skupín a z tej našej dvojky sa nakoniec stala skupina „Poslaný“. Postupom času - v utorok prišla na mňa z tej kreativity kríza. Ale v tom čase sme prišli v skupine na to že do nášho snaženia sa dá zapojiť ešte ďalší člen a to Duch Svätý( DS) . A zrazu to išlo oveľa ľahšie. Keby mne pred kurzom niekto povedal že ja som schopný hrať divadlo tak by som si len pomyslel že šalie, aj keď to možno nebolo pri niektorých excelentných výkonoch iných z družstva o do mňa to pravé, ale DS zo mňa dostal nie sto ale dvesto percent. Tu som zistil aj ozajstnú silu spoločenstva, keď ťahajú všetci za jeden povraz. Tiež som veľmi ďakoval DS že som už bol po kurze kerygma a a všetky tie pojmy pre mňa neboli nové , ale Pavol ich pre mňa ukázal v novom – inom svetle. A tu prišiel deň E – evanjelizácia ( niečo čo som si nepripúšťal že je reálne). Po príprave v predošlých dňoch a po simuláciách ako že, tak som si pomyslel ta naša ekipa ma ale odvahu nás pustiť naostro do mesta. (ale ako stále v posledných dvoch rokoch sa presviedčam zas a zas, bol to len môj ľudský pohľad, a zrazu ráno ako keby sa nejaká rozhodená skladačka zrazu poskladala a ja som mal jasno čo a ako a že to chcem) Spoločná osobná modlitba a ostatne spoločne modlitby v predchádzajúcich dňoch pozvali do našej existencie veľmi intenzívne DS, a ten konal cez nás za nás. Na povzbudenie hneď prvý pokus evanjelizovať bol úspešný, ale potom nasledovala séria neúspechov , keď sme skúšali rôzne postupy. Pre mňa boli zarážajúce dve veci prvá : ja som veriaci a ja viem že Ježiš za mňa zomrel, ale to nevyznám a druha: len pri spomienke o Bohu jedni ľudia utekali od nás a druhým sa rozjasnila tvár, keď sme im povedali že ich Boh miluje.
Niektoré príklady:
- kvetinárka na trhu nevyzná J:K. ale niekde inde, keď sme ju potom stretli tak utekala od nás preč
Zase sme mali skúsenosť že psi od nás nechceli odísť a majiteľa nechápali čo sa deje ( a popravde aj mi to sme pochopili až pri spoločnom zdieľaný na konci kurzu) Jedna zrela pani po vyznaný že J.K. ja Pán a Spasiteľ a po prijatý DS sa nám zverila že presedí pri televízore denne 4hod. ale Bibliu doma nemá a pritom chodí pravidelne do kostola Dlho nezabudnem na mladú pani v novom rodinnom dome, keď po vyznaný plakala aj s mojou Máriou
A keď to Boh urobil so mnou tak to môže urobiť s každým. JG

- Ježiš urobil v mojom živote veľmi veľa. Nemohla som spať, jesť, trpela som úzkosťami a vážila som len 45 kg. Pán sa ma dotkol a úplne ma uzdravil. Mám v srdci pokoj, nemám strach a ďakujem Pánovi za úžasné veci, ktoré pre mňa urobil. Mária

- Mala som problém s krčnou chrbticou, počas modlitby som zacítila uvoľnenie a hlava ma prestala bolieť.Anna

- Nemohli sme mať šesť rokov dieťa a začali sme každý rok chodiť na Turíce a počas modlitby za neplodnosť sa Boh oslávil a ja som otehotnela. sestra

- Pred rokmi mi zistili boreliózu, ktorá mi spôsobovala bolesť hlavy, svalstva a kostí. Boh ma uzdravil a mám potvrdenie aj od lekárov, že nevyliečiteľná choroba je preč. Mariana

- Narodila sa mi vnučka, ktorej zistili nádor v ušnej dutine. Modlili sme sa za ňu spolu s bratmi a sestrami z KJK. Vnučku išli operovať , ale vyzeralo to beznádejne. Operácia sa podarila a ona je teraz úplne zdravá. Pán ukázal, že je absolútny víťaz. Štefan

- Aj keď mám prácu, pri ktorej som s ľuďmi, v svojom srdci som zakúšala samotu. Prosila som Pána, aby to odo mňa zobral a Pán to urobil veľmi zaujímavým spôsobom. Boli sme na tobogane v aqua -parku. Ja som išla na tobogane s malým synovcom a držala som ho v náručí. Počas jazdy sme prechádzali cez tunel, kde bola tma a ja som zakúsila, že tak ako ja držím synovca, Boh drží mňa. Teraz, keď zatvorím oči vnímam, že Boh je pri mne a stále ma drží v náručí. Alena

- Mal som ťažké psychické problémy, ktoré hraničili až so schyzofréniou. Počas tohto roka, v ktorom som vstúpil do KJK ma Boh uzdravuje a môj zdravotný stav sa veľmi zlepšil. Verím, že bude v tom pokračovať. brat

- Chcem svedčiť o tom, že odkedy som vstúpila do KJK, Boh urobil veľké veci v mojom živote. Moja rodina bola ateistická a teraz sa chcú moje deti pokrstiť a môj manžel začal chodiť do kostola. Alena

- Chcem svedčiť o tom, ako mi Pán pomohol cez mojich bratov a sestry z KJK. Mala som problém s panickým strachom v noci, pri šoférovaní, bála som sa chodiť von a trpela som veľkou únavou a začala som hocikde zaspávať. Vyvrcholilo to mojou zúrivosťou. Poprosila som o pomoc bratov a sestry z agapita. Po čase prišlo ovocie modlitieb a ja sa cítim, akoby som sa prebudila zo zlého sna. Chvála Pánovi. Ľudka